Sedela
som na intráku na posteli, na kolenách som mala položený notebook a vraštila
som obočie. Písala som akurát prácu do školy. Zuzka sa medzitým prehrabovala v zásuvke, ktorá zniesla všetko –
aj z hada nohu. Netuším, čo hľadala a ona vtedy netušila, kde by to
mohla nájsť. Naraz ale objavila čosi iné.
-
Chytaj!
Prerušila niť mojich myšlienok.
Intuitívne
som nastavila ruku a zachytila som malú mäkkú zeleno-bielu loptičku z
gumy.
-
Aj
som zabudla, že ju mám, dal mi ju ešte kedysi spolužiak. Neviem prečo, ale mal
ich vtedy strašne veľa.
Hodila
som jej ju naspäť a ona mi ju so smiechom vrátila; keď to trvalo už nejakú
minútu, ohodnotili sme túto zábavku so spolubývajúcou a kamarátkou v jednej
osobe ako solídny anti-stresový stimulátor.
Nepamätám
si, čí nápad to bol na samom začiatku, ale začali sme si loptičku nechávať na netušených
miestach. Bola tam, keď som sa ráno načiahla za budíkom a namiesto toho
som nahmatala na prvý pohľad malichernú detskú hračku; Zuzka si ju našla pod
vankúšom, v kabelke, pri počítači. Keď som si obliekala rifľovú bundu,
hneď som pochopila, prečo je jej vrecko zrazu navreté. Ja som jej loptičku
rýchlo položila na podnos v jedálni, keď pootočila na sekundu hlavou, aby
zistila, o čo mi ide, keď som úmyselne namierila prstom na bod za jej
chrbtom a skríkla: Zuzi, aha!
Pribalila
som jej ju k darčeku k úspešným štátniciam a narodeninám – poslednýkrát, čo
sme sa videli pred mojím júnovým odchodom do Ameriky. Vedela som, koľká bije, keď mi v júli dorazila k meninám malá škatuľa zo
Slovenska – a na sprievodnom liste som si prečítala, čo obsahuje – small
ball and letter. Ako som darček rozbaľovala, nahlas som sa smiala a krútila
hlavou– táto zábavka presiahla kontinentálny charakter.
Skoro
mi ju odplavil Atlantický oceán, keď som
ju na pláži - s dynamickou masou vody v pozadí - fotila na dôkaz toho,
že cestovanie prežila. Na chrbte mi len spočinuli začudované pohľady amerických turistov v plavkách. Lopta okúsila vzrušujúci ruch a pulz newyorského Times
Square; zobrala som ju na kúzelný východ slnka na Bermudách. A
cestovala ďalej. Nadýchla sa puchu obnažených brehov rieky Tejo
v Lisabone, v ktorom sme hodiny čakali na prestupný let, zapózovala mi
s hlavným námestím starobylého mesta.
Dala
som ju Zuzke do dlane potom, ako sme sa hlučne zvítali, už nie viac ako spolubývajúce, na schodoch do Šturáku.
Takto sme si ju naďalej vymieňali hádam i polroka, bola svedkom rôznych životných zmien, ktoré nás tento rok postretli a formovali.
Potom, ako sme sa
stretli po mesiaci rumunského odlúčenia, sa ku mne vrátila zeleno-biela lopta znova
– zájdená od špiny vďaka ihravým deckám pani vychovávateľky Zuzky. Vymieňanie
neustalo. Momentálne so mnou loptička cestuje po Slovensku a užíva si so
mnou moju nezamestnanosť.
-
Nechápem
tú loptičku.
Zhodnotila
lakonicky moja sestra na útese, z ktorého sme sledovali bermudský východ slnka.
Nechcelo sa mi celý príbeh vysvetľovať. Nešlo totiž len o spletitý príbeh malej
loptičky, avšak najmä o príbeh veľkého priateľstva.
Loptička, You & Me
Loptička, Ocean City a Atlantický oceán
Loptička,Times Square, pulz a tep
Loptička, Bermuda a východ slnka
Loptička, Lisabon a zapáchajúci breh rieky Tejo
Loptička, magický Lisabon, bezmenní chlapci
Loptička, jedna z posledných ciest vlakom zadarmo, niekde na strednom Slovensku
Loptička na ľudovej veselici, niekde na strednom Slovensku
Loptička, Banská Bystrica a jedno z najkrajších slovenských námestí
Ešte nespíte?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára