Variácie fascinácie: júna 2015

Jemné hojdanie ma uspávalo. Z otvorených okien ťahalo, chladný nočný vietor od rieky narážal na trajekt a cez voľné štrbiny sa vtieral dnu. Striaslo ma, driemajúc na tvrdom sedadle som sa skrčila a objala rukami, aby som sa aspoň trochu zohriala. Kamarátka Miri, s ktorou som cestovala, bola na tom podobne, nuž sme sa tam spoločne kymácali, opierajúc sa jedna o druhú, aby sme sa náhodou nevykotili a neutŕžili verejnú hanbu. I keď pochybujem, že by sme tým niekoho vyrušili z úvah, tí newyorskí ľudia už boli zvyknutí na rôznu a oveľa extravagantnejšiu škálu predstavení.
Trajektom cuklo, už si to mieril do prístavu. Cestujúci sa začali zberať na odchod. S Miri sme sa pomrvili a podráždene otvorili oči. Vedeli sme, že sa musíme ponáhľať, aby sme stihli autobus, ktorý nás mal vypľuť priamo pred domom, kde sme bývali. V noci však chodil len raz za hodinu. Nuž a nemali sme v pláne stráviť ďalší čas extra v spoločnosti podozrivých indivíduí, ktorých koncentrácia bola v okolí mimoriadne hustá i za dňa a zvyšovala sa priamo úmerne s pokročilou dobou.
Splynuli sme so skupinkou oneskorených cestujúcich a netrpezlivo sme vyčkávali pri posuvných dverách trajektu. Potom, ako sa otvorili, sme sa behom náhlili smerom k autobusovej zastávke. Zbytočne. Čakalo nás ďalšie čakanie.
Podľa predošlých skúseností nám už neostávalo iné, iba naskočiť na autobus, ten tam však ešte nebol. Ľudia sa nervózne ošívali; kontrolovali hodinky a nechápavo sa obzerali po tmavom staničnom priestore prerývanom umelým svetlom lámp.
Stála som vedľa svojej kamarátky so založenými rukami. Mlčky sme čakali. Plynuli sekundy, minúty, desiatky minút. Pán stojaci vedľa nás, postarší černoch skôr subtílnej chudej postavy s prešedivelými vlasmi, čakanie nemohol vystáť. Viedol rozsiahly monológ o neúnosnosti situácie; čo si to len dovoľujú, takto nás nechať visieť bez vysvetlenia.
Snažila som sa ho nevnímať, jeho prenikavý hlas mi však hučal v ušiach. Zložila som si z pliec batoh, chvíľu som sa v ňom hrabala a napokon som našla to, čo som hľadala - stredne veľký balíček farebných cukríkov, ktorý mi napakovala na cestu ešte kamoška na Slovensku.

Will M&Ms make it any better? (Pomôžu tomu aspoň trochu M&Ms?) S úsmevom som natiahla ruku s cukríkmi smerom k rozčúlenému pánovi.

Váhavo na mňa pozrel a na chvíľu stíchol. Zrazu sa zasmial, odhalil rad redších zubov a moju ponuku prijal. Načiahol za cukríkmi, pár si ich vzal a začal cmúľať. Pridali sme sa.

M&Ms always make it better. (Vždy) Zašušlal.

Ako sa nám rozpúšťala čokoláda v ústach, uvoľnilo sa i napätie na zastávke.
Vtom nás ohlušil hluk prichádzajúceho autobusu.

Sedela som na intráku na posteli, na kolenách som mala položený notebook a vraštila som obočie. Písala som akurát prácu do školy. Zuzka sa medzitým prehrabovala v zásuvke, ktorá zniesla všetko – aj z hada nohu. Netuším, čo hľadala a ona vtedy netušila, kde by to mohla nájsť. Naraz ale objavila čosi iné.

- Chytaj! Prerušila niť mojich myšlienok.

Intuitívne som nastavila ruku a zachytila som malú mäkkú zeleno-bielu loptičku z gumy.

- Aj som zabudla, že ju mám, dal mi ju ešte kedysi spolužiak. Neviem prečo, ale mal ich vtedy strašne veľa.

Hodila som jej ju naspäť a ona mi ju so smiechom vrátila; keď to trvalo už nejakú minútu, ohodnotili sme túto zábavku so spolubývajúcou a kamarátkou v jednej osobe ako solídny anti-stresový stimulátor.

Nepamätám si, čí nápad to bol na samom začiatku, ale začali sme si loptičku nechávať na netušených miestach. Bola tam, keď som sa ráno načiahla za budíkom a namiesto toho som nahmatala na prvý pohľad malichernú detskú hračku; Zuzka si ju našla pod vankúšom, v kabelke, pri počítači. Keď som si obliekala rifľovú bundu, hneď som pochopila, prečo je jej vrecko zrazu navreté. Ja som jej loptičku rýchlo položila na podnos v jedálni, keď pootočila na sekundu hlavou, aby zistila, o čo mi ide, keď som úmyselne namierila prstom na bod za jej chrbtom a skríkla: Zuzi, aha!

Pribalila som jej ju k darčeku k úspešným štátniciam a narodeninám – poslednýkrát, čo sme sa videli pred mojím júnovým odchodom do Ameriky. Vedela som, koľká bije, keď mi v júli dorazila k meninám malá škatuľa zo Slovenska – a na sprievodnom liste som si prečítala, čo obsahuje – small ball and letter. Ako som darček rozbaľovala, nahlas som sa smiala a krútila hlavou– táto zábavka presiahla kontinentálny charakter.

Skoro mi ju odplavil Atlantický oceán, keď som ju na pláži - s dynamickou masou vody v pozadí - fotila na dôkaz toho, že cestovanie prežila. Na chrbte mi len spočinuli začudované pohľady amerických turistov v plavkách. Lopta okúsila vzrušujúci ruch a pulz newyorského Times Square; zobrala som ju na kúzelný východ slnka na Bermudách. A cestovala ďalej. Nadýchla sa puchu obnažených brehov rieky Tejo v Lisabone, v ktorom sme hodiny čakali na prestupný let, zapózovala mi s hlavným námestím starobylého mesta.

Dala som ju Zuzke do dlane potom, ako sme sa hlučne zvítali, už nie viac ako spolubývajúce, na schodoch do Šturáku. Takto sme si ju naďalej vymieňali hádam i polroka, bola svedkom rôznych životných zmien, ktoré nás tento rok postretli a formovali.

Potom, ako sme sa stretli po mesiaci rumunského odlúčenia, sa ku mne vrátila zeleno-biela lopta znova – zájdená od špiny vďaka ihravým deckám pani vychovávateľky Zuzky. Vymieňanie neustalo. Momentálne so mnou loptička cestuje po Slovensku a užíva si so mnou moju nezamestnanosť.

- Nechápem tú loptičku.

Zhodnotila lakonicky moja sestra na útese, z ktorého sme sledovali bermudský východ slnka. Nechcelo sa mi celý príbeh vysvetľovať. Nešlo totiž len o spletitý príbeh malej loptičky, avšak najmä o príbeh veľkého priateľstva.